Čakáreň v ošetrovni je plná chmúrnych tvárí. Ľudia rôzneho veku sedia s papierami v rukách. Sú nemocní, svedčí o tom pohľad, ustarostené vrásky na čele a zohnuté telo. Vchádzame všetci traja dnu. Odpoveď na naše „Dobrý deň“ zaznie bezvoľne a pohľady sa zastavujú na našom bábätku, ktoré uteká vo vzduchu v mojom náručí. Nevie, že ho čaká očkovanie. Hrá sa s plagátmi, ktoré upozorňujú na rôzne nákazlivé choroby. Vyvoláva úsmevy, kým šteboce a píska. Na chvíľu sa vyhladili vrásky z čela jednej pani. Druhá šepká pekné slová. Pohľady sú uprené na zdravý život. V tom vchádza dnu mama s dvojmesačným bábätkom. Roztomilé. Akonáhle ju uvidel, náš synček sa začal usmievať a hladkať ju po tvári. Iba zívla a užívala si v maminom náručí. Zobrala som ju na ruky nečakajúc, že to vyvolá takú radosť u jej mamy. A tak som ju nežne kolísala a pohmkávala jej. Stratený pohľad, ktorý ešte dobre nevidí, nasvedčoval spánok. Vrátila som jej dcérku a zobrala som si môjho chlapca s komentárom, že rýchlo rastú. Rozprávali sme sa o očkovaní, o tom, ako sama prišla, lebo manžel pracuje a o tom ako malá nebola zdravá. Ani tentokrát neprijala vakcínu, lebo nebolo o ňu hygienicky dobre postarané. Keď vošla k doktorovi, až vtedy som si všimla chmúrne tváre. Kam zmizli úsmevy? Veď prišiel ešte jeden malý veľký život do čakárne. Divné pohľady mi nasvedčovali, že som urobila niečo, čo sa nepatrí. Povedala som niečo zlé? Môj syn urobil niečo? Pohľadom ho hľadám a vidím ako sa spokojne hrá v otcovom náručí. Čo zmenilo vylepšenú náladu?
Sme doma. Chlapček sa spokojne hrá, hrdina bol. Pýtam sa manžela, či pozná tú ženu, čo sme sa hneď tak rýchlo spriatelili. Dostávam kladnú odpoveď. Hovorí, že je to žena z rómskej rodiny. Tu zasvietilo svetielko. Avšak červené! Všetko bolo zrazu jasné.
Krásne bábätko. V ružovom roztomilom odeve. Milé. Túlilo sa k môjmu plecu, kým som ho nosila a kolísala.
Prečo to robíme? Už vopred si vyberáme koho milujeme a koho nenávidíme. Dve bábätká vyvolali dve rozličné reakcie. Nezaslúžene. Kto z nich si zaslúžil lásku a kto nenávisť? Môj chlapec ocítil, že je to jeho druh. Usmial sa jej. Pohladkal ju. Nemluvňatá dokážu milovať. Iba milovať. Dokážu mať strach, obavy, neistotu, ale nevedia nenávidieť. Dospelí ich to však naučia ako sa patrí.
Všetci hovoríme, že Boh hľadí na srdce a nie na zovňajšok. To je ale oveľa vážnejší stav. Srdce len tak neumyješ v práčke. Čo by povedal keby videl stav srdca chorých ľudí v čakárni? Keď sa chceme vyhovoriť na štýl obliekania, účesu alebo tvár, vtedy povieme, že Boh hľadí na srdce. Avšak to je smelá výpoveď. A oveľa viac sa očakáva od srdca ako od tela.
Aká som šťastná, že to bábätko nemalo ešte dokonale vyvinutý zrak. Avšak malo dokonale vyvinuté srdce, keď sa dokázalo túliť cudzej žene...
Boh hľadí na srdce.
Komentáre