Píše sa rok 2013. Jarný vánok pofukuje v Títeli. Kým na dvore sestra Kristína hrá na gitare, prinášam si stoličku a už aj sa pripájam piesňou To je moja žiadosť, vzdávať Ti česť. Jednoduchá pieseň odznieva. Povšimlo si to nebo? Určite! Povšimol si to ešte niekto?
Je čas obedu a preto odkladáme gitaru a spevník. O chvíľu niekto stojí vo dvore. Vyzerá byť zmätená. Hovorí: „Neviem, prečo som tu vlastne. Nepoznám vás. Prešla som pomimo a počula pieseň. Niečo zvláštne sa stávalo so mnou, až som zoskočila z bicykla. Počúvala som. Odišla som domov. Niečo ma nútilo vrátiť sa späť. Prepáčte.“
My sa zvedavo pozeráme na ženu, ktorá s nejakou dávkou strachu a hanby stojí naprostred dvora.
„Poďte, dajte si s nami obed,“ niekto hovorí. Súhlasila.
Sedíme za stolom. Srdce nám zrýchlene bije, kým sa snažíme byť spontánne.
„Cítim sa, akoby som vás poznala sto rokov. Príjemne sa cítim.“
Opätujeme komunikáciu úsmevom.
Je po obede a Sofia, ako sme neskôr zistili, že sa volá, vyjadruje žiadosť, aby sme znova spievali tú pieseň, ktorá hovorí:
To je moja žiadosť, vzdávať Ti česť.
Pane, celým srdcom ja chválim Ťa.
Všetko, čo je vo mne, nech slávi Ťa
a všetko, čo ja mám, Pane, to si Ty.
Odišla s Novou zmluvou v ruke a mojím číslom zapísaným na prednej strane.
Volali sme si a posielali sme si navzájom správy, v ktorých sa dal cítiť záujem o Ježiša. Vždy som písala ako ju Ježiš miluje. Ako má o ňu záujem. Ako zomrel práve za ňu, aby mohla žiť.
Jedného dňa sme ju povolali, aby sa zúčastnila bohoslužieb v Zreňanine, s čím ona nadšene súhlasila. Počas bohoslužieb mi šepkala: „Je tu cítiť nejakú energiu. Vy všetci ju máte. Ja ju nemám.“
Dni sa míňali a s nimi aj kredit na mobilnom telefóne. Vždy som jej písala to isté a vždy ma trápila rovnaká vec: „Toto nestačí. Čo môžem urobiť? Pane, Ty si otvoril dvere. Chcem vojsť s Tvojím evanjeliom do konca a úplne. Výsledok má byť zachránený život, nie iba povzbudzovaný.“
Dni sa míňali a my sme strácali kontakt. Trápilo ma, že som niečo začala a nedokončila. Ponúkala som jej Ježiša, ale som bola ďaleko. Cítila som sa z toho zle. Cítila som, že nerobím dosť.
Píše sa rok 2015. Vejavica v Pivnici. Kým si robím domáce práce, prišla mi správa: „Anna, Sofia sa vydala za kresťana z Nového Sadu. Navštevujú náš zbor.“ Srdce mi zrýchlene bije. Cítim radosť, ktorá sa mieša s neverou. Je to možné? Ale ako? Čo sa stalo? Kedy? Pane, Ty si neodolateľný!
Zázračne sme obnovili kontakt. Sofiin manžel mi píše: „Sofia ťa nezabudla. Často hovorí o tebe. Tu je Nová zmluva s tvojím číslom. Chceme sa stretnúť s tebou.“
Vnútro sa mi chveje, kým premýšľam o Božej milosti.
Milosť ju doviedla v ten deň do toho dvoru. Milosť jej nedala cúvnuť. Milosť ju držala po celý čas.
My môžeme urobiť máličko a Boh v prospech svojej slávy vystrie svoju mocnú ruku záchrany. On mal záujem v ten deň práve o túto ženu. Ona bola stredobodom Jeho priazne a pozornosti. A dodnes je tomu tak. On sám si stačí, ale je taký dobrý, že chce, aby sme sa cítili časťou Jeho tímu, aby sme sa cítili užitoční.
Zdá sa nám, že nerobíme dosť a niekedy iba to málo Boh žiada od nás. Niekedy je to dosť. Niekedy chceme zachraňovať svet, robíme si plány a predstavy a vlastne stačí vzdávať česť Ježišovi. Povšimne si to nebo a povšimne si to ešte niekto.
Keď celým srdcom slávime Kráľa kráľov a slúžime Jemu, povšimne si to nebo a povšimne si to ešte niekto. Keď celým srdcom slávime Kráľa kráľov a slúžime Jemu, zachraňujú sa životy. Keď celým srdcom slávime Kráľa kráľov a slúžime Jemu, vánok Ducha sa mení na duchovnú vejavicu!
Píše sa večnosť. Sofia stojí pred trónom, kým vzdáva česť Ježišovi.
Komentáre