Jedného dňa, počas hodiny angličtiny, môj žiak sa ma opýtal: „Pani učiteľka, ktorý je váš obľúbený super-hrdina?“ S pritajeným úsmevom som odpovedala: „Neviem.“ Nasledovné poobedie zaznela rovnaká otázka, na ktorú žiačik dostal rovnakú odpoveď. Keď položil otázku po tretíkrát, odpovedala som: „Môj obľúbený hrdina je Pán Ježiš.“ Zvedavé oči so zdvihnutým obočím sa vyostrili za okuliarmi a pohľad nasvedčoval hlboké uvažovanie, ktoré nevyvolalo rečovú reakciu. Zostala tichosť a pokračovali sme s príkladmi. Naše nasledovné stretnutie ma ohromilo a zostalo mi v pamäti až dodnes. A zostane vždy. „Pani učiteľka, viete prečo je piatok najsmutnejší deň a nedeľa najšťastnejší deň v týždni?“ „Prečo?“ zaujímalo ma. „Pretože v piatok zomrel ten najlepší človek na svete a v nedeľu vstal. Váš super-hrdina, Pán Ježiš.“ Kým toto píšem, zobúdzajú sa mi tie rovnaké pocity ako v ten deň. A v očiach cítim to, čo som cítila v ten deň v našej jedálni, kde sme sedeli môj žiak a ja. Teda, v ten deň môj učiteľ a ja. „Áno,“ dokázala som dať krátku odpoveď. A on pokračoval: „A on, ten Pán Ježiš, pôjde aj s Rimanom dve míle.“ „Pôjde. A pôjde aj s tebou.“ Snažila som sa vyprodukovať múdru odpoveď, ale v tej chvíli som sa cítila ako ma učí. Môj žiak. Šiestak. Každú nasledovnú hodinu spomínal môjho super-hrdinu. A požiadal ma, nech sa pomodlím. Síce za test z angličtiny, ale pochopil, že môj super-hrdina je väčší ako ten jeho. A očividne pochopil, že odkedy vstal, žije. Náš Pán zomrel. Vstal. A s tými, ktorí ho ukrižovali, pôjde dve míle. A s nami, ktorí sme ho ukrižovali, pôjde dve míle. Dnes kráča s nami dve míle. Požiadala si Ho, aby kráčal s tebou tú ťažkú míľu? Tu sa Jeho cesta nekončí, On kráča s tebou aj druhú, o ktorú si Ho možno ani nepožiadala. On vždy robí to, čo žiada od nás. On Slovo do bodky už naplnil a nie je nič, čo by žiadal od nás a sám by neuskutočnil. Cesta môže byť strašidelná, ale On kráča s nami. On kráča vpred a my Ho máme nasledovať. Nie naopak. „...a nasleduje Ma.” (pozri Mt. 16:24) Môžeme sa chopiť Jeho ruky, alebo zahrabať hlavu do jeho šiat, keď sa nám zdá, že cestu nezvládneme, že je nebezpečenstvo veľké alebo sa ocitneme na okraji útesu. On kráča s nami. Aj dodatočnú míľu. Keď On kráča s niekým, vtedy srdcia horia a javí sa život. Je tu však jeden princíp: „A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve” (Mt. 5:41). Pán kráča s nami, a to isté žiada aj od nás. Žiada, aby sme kráčali so svojimi „Rimanmi“. Niekedy si myslíme, že si to ten niekto nezaslúži, lebo nám spôsobil utrpenie, ale povinné sme kráčať s ním. Dať mu nielen šaty, ale aj plášť. Často nám tento princíp unikne. Čakáme zázrak, ale bez tejto snahy sa zázrak nedostaví a to iba preto, lebo nie sme ochotné vzdať sa svojich „šiat“ a prekráčať jednu míľu navyše. Možno dočasne zostaneme nahé a vyčerpané, ale potom prichádza zázrak, potom prichádza život. Veď tak to urobil aj On. Hovorí sa, že Pán kráča tak rýchlo, ako rýchlo dokáže kráčať človek. On môže kráčať rýchlejšie a iným tempom, ale je fér. Nasledujme Jeho príklad. Spomaľme, keď to potrebuje náš priateľ a zrýchlime krok, ak také tempo vyžaduje náš „Riman.“ Keď dodržíme Jeho princípy, vtedy „Riman“ pochopí, že ten, ktorému my slúžime, je ozaj Syn Boží.
Komentáre