Dnes ráno som sa zastavila nad textom v Lukášovi 13, kde sa hovorí o žene, ktorá bola zohnutá osemnásť rokov. Akú dlhú dobu trápil duch nemoci túto ženu! To, čo ma najviac zaujalo, je skutočnosť, že Pán Ježiš si ju všimol. Nemusela sa doprosovať Jeho pozornosti. Nemusela za Ním kričať „Ježiš, syn Dávidov!“ Nemusela sa plaziť po zemi a dotýkať sa okraja Jeho rúcha. Nemuseli jej domáci prosiť Ježiša, aby prišiel k nim. Nemusela rozpovedať svoj príbeh. Nemusela čakať rozbúrenie vody. Pán Ježiš ju videl ako prvý. Ó, Pán Ježiš videl! A nielenže ju videl, ale ju aj zavolal k sebe. Kto z nás by vo svojej potrebe netúžil počuť ako nás Pán Ježiš volá k sebe. Keď Pán Ježiš volá k sebe, chce voľačo dať, poskytnúť, požehnať, naučiť. Nielenže ju videl a zavolal k sebe, ale položil na ňu svoju ruku! Ježišova ruka sa stretla s vyprahnutou dušou a telom. Viem si predstaviť utrápenú tvár ženy, ktorá trpela bolesť osemnásť rokov. Viem si predstaviť jej ľútostivý pohľad, kým upriamuje zrak na Pána Ježiša. Viem si predstaviť jej stúpajúcu nádej v duchu, keď vidí ako sa ruka Pána vystiera nad jej telom. Buďme si úprimní, zohnutá žena nie je najpopulárnejšia v spoločnosti. Je skôr okraj ako stredobod. Nepokladá sa za veľmi užitočnú pre spoločnosť. Nie je považovaná za najkrajšiu. Keď sa človek trápi s bolesťou, ľudia zvyknú naložiť ešte viac na jeho chrbát. Ju chrbát bolel a viem si predstaviť aké ťažké to musela mať, kým niesla ešte neviditeľné bremená, ktoré nakladali pravidlá a predsudky. To zaťažovalo jej srdce, dušu a myseľ. Avšak Pán ju videl. Pán ju zavolal k sebe. Pán položil na ňu svoje ruky. Práve ona sa oddeľovala od zástupu. Práve ona sa zrazu stala stredobodom. Práve ona bola v tej chvíli „najpopulárnejšia“. Práve na jej chrbát ide byť naložené ľahké bremeno. Je veľmi zvláštne, že Pán Ježiš ju oslovil ako prvý. Či to znamená, že bola hodnotnejšia v jeho očiach viac ako ostatní, ktorých uzdravil? Či to znamená, že ju viac miloval ako ženu trpiacu na krvotok alebo slepého, ktorý musel kričať? Či to znamená, že mala privilégium? Nemyslím si. Nejde o osoby uzdravené, ale o Uzdraviteľa. O Jeho tajuplné spôsoby, ktoré nás zakaždým ohromia a vyrazia nám dych. A v každom z týchto prípadov sa človek cíti jediný na svete, povšimnutý a dostane sebaistotu. A v každom z týchto prípadov slávi Uzdraviteľa. Nemôže nehovoriť.
Žena sa naskutku narovnala. A, pravdaže, oslavovala! Vždy sú tie dve fázy: človek je uzdravený a potom sa chvála z jeho úst, tela a srdca nedá zastaviť. Ona potrebovala, aby si ju Ježiš všimol. To bol jej prípad. Nemusela zašepkať ani maličkú prosbu. Na druhej strane, niekto iný musel volať a kričať za Ježišom. A Ježiš dostavil rovnakú odpoveď – uzdravenie. Pretože nejde o nemocného, ide o Uzdraviteľa a Jeho spôsoby. Tie nepochopíme, ale môžeme uchopiť vierou.
Niekedy naša viera musí kričať a hlasno volať spomedzi zástupy. Niekedy našu vieru bude zástup utišovať. Niekedy sa naša viera bude musieť potajomky vystierať a dotýkať okraja Jeho svätosti. Niekedy naša viera bude musieť byť „očistená“ blatom. Niekedy naša viera už akoby stroskoce a zrazu bude oživená. A niekedy sa naša viera len potichu a bez povšimnutia bude prechádzať v Ježišovej prítomnosti, bez prosby, bez slova, a práve vtedy budeme počuť Jeho hlas, ktorý nás povolá k sebe. A potom sa nás dotkne...
Komentáre