Plní teórií sú zvyčajne tí, ktorí to nezažili. Môže sa to týkať hocičoho. Ako byť plní viery, keď si smrteľne chorý, ako stavať dom, ako vychovávať dieťa. Bola som jedna z nich. Byť matkou ma naučilo byť zhovievavou, byť láskavou k iným deťom a rodičom a namiesto odsúdenia objímať.
Nedávno sme boli očitými svedkami situácie, kde som videla zahanbenú matku a otca. Dokonca aj babku. Vo verejnosti plnej formality, asi 3-ročné dieťa nemalo svoju najlepšiu chvíľu. Chcela niečo, čo jej bolo zakázané. Otec sa ju snažil presvedčiť o možných výberoch, ale trvala na svojom. S úsmevom, ktorý nasvedčuje vlastnú nepríjemnosť, snažil sa napraviť situáciu. Matka ju chytila za ruku, kým pohľadom hľadala tvár, ktorá by nehľadela na ich rodinný „incident“ s pyšnou a vzdialenou sebadisciplínou, kým niektorí s pochvalou objímali svoje deti. Dieťa ruku odmietlo a hodilo sa o zem. Vrchol hanby, ktorý vyvolal aj rečovú reakciu...takú tichú cez šepkanie...do ucha iného človeka. Potom spustila hlasný plač. Babka s potom na čele sa snažila presviedčať tak, ako to zvyknú babky. Mrzelo ju to, ale som videla jej súcit. Rodičia, s ešte jedným bábätkom v ruke, akoby to vzdali s potupou na čele a netrúfali si zdvihnúť pohľad na priateľské okolie.
S naším chlapcom na rukách, ktorý sa uprene díval na dievčatko, vo mne sa niečo zovieralo. Videla som v jeho očiach bystrosť. Akoby chápal čo sa stáva. Akoby chcel povedať: dievčatko, je riešenie, nemusíš sa tak veľmi trápiť. Pociťovala som jeho pohľad, ktorý nesúdil. Akoby súcitil. Ony vedia ako to prežíva ich malá bytosť. Akoby sa postavil do jej situácie. Rovnako ako sa okolostojaci dospelí postavili do situácie jej rodičov. Jasné bolo, že hrdo odsúdili. Dieťa nebude súdiť dieťa, ale dospelí áno. Z vlastnej perspektívy dospelosti. Dieťa vie, ako sa cíti a ako to prežíva jeho um, srdce, bytosť. Aj keď som to sama ešte nikdy nezažila, chápala som ich. Prednedávnom by som sa zadivene dívala a bola časť verejnosti s otvorenými očami, ale nie teraz. Chcela som im povedať: nie je koniec sveta. Viem ako vás to mrzí, nie ste odsúdení. Je to chvíľa slabosti, pre všetkých v rodine. Otca, mamu, babku a dieťa. Vyžaduje to snahu: snahu porozumieť. Rodičia dieťa a dieťa svojich rodičov. Niekedy príde hnev. Niekedy príde hanba. Príde rozčúlenie. Niekedy príde to, čo nečakáme. Avšak to NIEKEDY potrebuje našu nepretržitú lásku. V rozličných formách: bozk, objatie, prísnosť, kontrola, rozkaz, zúfalosť. A to je v poriadku.
Neexistuje návod na to, ako byť dokonalý rodič. Tí, čo by ich mali napísať nemôžu, lebo sami nie sú dokonalí. Počuli ste o doktorovi, ktorý písal knihy o tom, ako vychovávať dieťa, ale keď sa stal rodičom, spálil svoje knižné teórie?
Dnes nie je ľahké byť dobrým rodičom pred očami sveta. Avšak možné je byť dobrým rodičom v očiach svojho dieťaťa. Každý deň príde pocit zlyhania. Myslím si, že sa mi výchova nedarí. Príde hnev, hanba, rozčúlenie a to, čo nečakám. Na to sú dôvody, ktoré potrebujú byť usmerňované. To usmerňovanie vyčerpáva a prináša pocit chvíľkového zúfalstva. Ale jeho pocapkanie po pleci nasvedčuje, že niečo sa mi predsa podarí urobiť dobre a niečo sme zvládli: LÁSKU.
Milujem svoje dieťa a ono ma naučilo milovať druhé deti v ich najhoršej chvíli a tiež chápať rodičov. Spálila som vlastné teórie. Spálila som aj cudzie teórie. Čo je to, čo vy potrebujete spáliť, lebo vás núti z výšky sa pozerať na inú matku, otca, babku, dieťa?
Komentáre